Archeológia ako veda v tom najširšom význame prešla od roku 2002, kedy bol prijatý nový pamiatkový zákon viacerými konceptuálnymi a metodickými zmenami. Tieto zmeny sú podmienené jednak legislatívnymi zmenami, ktoré vytvorili priestor pre záchranné archeologické výskumy, a tie sú v súčasnosti dominantným typom archeologického výskumu, a jednak vývojom digitálnej technológie, ktorá výrazným podielom prispela k novej kvalite vytvárania dokumentácie archeologických nálezových celkov. 

Svet sa stal rýchlejším a s veľkým množstvom informácií, v ktorých je ťažké sa zorientovať hlavne z pohľadu kvality. Vedecké bádanie musí reflektovať novú kvalitu požiadaviek modernej technologizovanej spoločnosti. Táto reflexia by mala prebehnúť už vo fáze procesu výučby tak, aby boli absolventi archeológie na Slovensku schopní nielen udržať vedecký štandard v porovnaní s vyspelejšími krajinami, ale aj schopní získať zamestnanie v systéme regionálnych stratégii zamestnávania.

V súčasných technologicko – spoločenských podmienkach slovenská archeologická obec čoraz častejšie pociťuje potrebu definovať si základné koncepcie svojho ďalšieho vývoja, ako aj nové vedecko – výskumné ciele pre jednotlivé historické obdobia a regióny. Inak povedané – dostáva sa na “križovatku” svojho ďalšieho vývoja. Je na samotných archeológoch, ako sa v tejto situácii zachovajú. V tomto smere je však nutné vykonať veľmi veľa tvrdej a poctivej práce.